Filip Slezák
Mnoho filmových autorov, dokumentaristov a tvorcov rôzneho audiovizuálneho obsahu sa v súčasnosti pri svojej práci už len ťažko dokáže vyhnúť AI alebo umelej inteligencii. Tvorcovia sa zatiaľ dokážu vyhraniť voči využívaniu AI vo svojich projektoch, no zmienke o tomto nástroji sa nevyhnú. Dokumentárny film a dokumentaristi boli vždy spájaní s komponovaním a snímaním reality alebo skôr perspektívne motivovaným rekonštruovaním reality. Prvá otázka tak znie: Ako do tejto reality, pravdivosti, ľudskej surovosti a autorskej identity zapadá nástroj alebo entita bez citu, emócie a založená na replikácii tých najpovrchnejších osobnostných znakov človeka, do niečoho priam pulzujúceho životom a ľudskou stopou?
V prvom rade sa mnohokrát stretávame s chybnou interpretáciou konceptu dokumentárnej snímky. Veľká vzorka ľudí sa zastáva interpretácie, ktorá vníma dokumentárny film ako striktne žáner alebo formu, vyzobrazujúcu realitu v svojej konečnej podobe. Nemálo bežných divákov dokonca vníma dokument ako jeden z najpodstatnejších zdrojov informácií, veria, že ak by nevyobrazoval realitu a nepodával fakty v svojej konečnej podobe, tak by sa jednoducho nejednalo o dokumentárny film. Takým spôsobom sa z dokumentárneho filmu dokáže v zlomku sekundy stať hlavný zdroj pre propagandu danej ideológie, životného štýlu, konšpirácií alebo iných klamstiev a názorov.
Keď sa zbavíme prívlastku, že dokumentárny film dokumentuje realitu, tak sa dostaneme k téme ľudskej stopy a ako do nej zapadá umelá inteligencia v dokumentárnom filme.
V dnešnej dobe sa zvykneme stretávať s experimentálnymi dokumentárnymi filmami bežne. Mnoho ľudí si myslí, že pri dokumente je experiment niečo pomerne nové alebo naopak až príliš trúfalé, je to úplne naopak. Ešte dávno pred farebným, zvukovým alebo umeleckým filmom vznikali experimenty od tvorcov ako je Man Ray alebo Hans Richter. Spomínaní tvorcovia experimentovali nielen s filmovým rozprávaním, ale aj formou filmového diela a konceptom snímky ako takej. Mnohokrát sa jednalo len o experimenty a nie filmové diela. Nielen z dôvodu krátkej stopáže, často aj kvôli úplnej absencii nejakého rozprávania alebo pointy.
Vo svojej dobe sa týmto tvorcom úspechu nedostalo, nemálo z nich však o tento úspech ani nestáli, ich tvorba sa radila k vtedajším hnutiam alebo sa s nimi stotožňovala istá subkultúra. Širšia verejnosť to odsudzovala. Ako tomu je dnes?
Dnes sme ako spoločnosť v podobnej fáze odmietania a tentoraz sme konfrontovaní s najväčším technologickým pokrokom terajšieho storočia, týkajúcim sa nielen filmu, ale ľudstva všeobecne. Umelá inteligencia je zrazu realitou. Či sa jedná o divákov kritizujúcich ďalší pokrok pri filme, alebo o náročnejšiu akademickú a odbornú obec kritizujúcu fakt, že sa pri tom pokroku využíva práve umelá inteligencia, obe perspektívy sa zhodnú v nesúhlase s využívaním AI vo filmoch a vnímajú to ako smrť identity autora ako ľudskej osoby alebo smrť kreativity, a teda aj umenia. Častokrát je toto tvrdenie pravdivé.
Pri využívaní AI vo filmoch sa dajú rozlišovať dve metódy. Medzi oboma metódami je neuveriteľne tenká hranica, dokonca tak tenká, že veľká časť populácie v nich aj po dôkladnom rozobratí týchto téz rozdiel neuvidí. Prvá metóda je skôr ilúzia. Ilúzia úplnej kontroly autora nad AI obsahom v jeho tvorbe. Prvú metódu si autor zvolí, ak vytvára AI obsah so zámerom stvoriť život, slobodný život/vedomie bez bariér a regulácií, aspoň teda vo výsledku. Masívnu vzorku autorov poháňa ambícia, práve umelou inteligenciou vybudovať niečo bez nej samotnej nezrealizovateľné a nefunkčné. V skratke, posúvať hranice možností, lenže v tejto téze a metóde je až veľmi prirodzené a jednoduché sa stratiť. Vo väčšine prípadov dochádza k niečomu, čo už neobsahuje ani tú prvotnú ľudskú a autorskú stopu, aj navzdory privlastňovaniu si autorských práv. Preto sa jedná o ilúziu kontroly a áno, toto je práve tá téza, metóda alebo využitie umelej inteligencie, ktorá je zároveň zárodkom všetkých negatívnych názorov na využívanie AI pri tvorbe dokumentárnych filmov. Druhá téza je jednoduchá a krátka a bohužiaľ v dokumentárnom filme veľmi zriedkavá. Dochádza k nej jedine pri autoroch, ktorých dokumenty po formálnej stránke vybočujú z normy takým spôsobom, že rozhodnutie podporiť už experimentálnu formu implementovaním AI dokáže vytvoriť akúsi symbiózu, kde samotné využitie AI má vlastný význam a ten akurát len podporuje aj beztak hotovú víziu autora. Táto téza je jediná správna možnosť, ak nechceme ako spoločnosť zabiť ľudskú kreativitu a emocionalitu. Umelá inteligencia nie je dobrý pán, ale dovolím si povedať, že je výborný otrok. Vyjadril som to tak expresívne, pretože si myslím, že spoločnosť by sa nemala kontrolovať pri drastickej regulácii AI a to nie len pri dokumentárnych filmoch. Je to jediná cesta, ako autenticita autora, dokumentárneho filmu a ľudstva pretrvá.
